Indie Pindy: Strictly Epic – časť prvá: Once Upon a Time

Immigrant Song

Moje milé poslucháčky a drahí poslucháči piatkového vysielania rádia Tlis, toto vydanie relácie Indie Pindy nebude len také hocijaké. Toto vydanie relácie Indie Pindy bude striktne epické.

To je pekné, poviete si, je sa na čo tešiť. Ale na čo vlastne sa máme tešiť, pýtate sa. Čo je to vlastne striktne epické? Čo je to striktný, vie asi každý. Každý z nás zažil nejaké tie reštrikcie, ústrikty.. teda vlastne ústrky. Ale čo je to ten epický? Epika je podľa Krátkeho slovníka slovenského jazyka slovesná tvorba založená na rozprávaní dejov; výpravný literárny druh. Epika rozpráva príbehy, ktoré sú zasadené v skutočnom, ale aj imaginárnom časopriestore.

Aká by mala byť epická rocková pieseň? Epická rocková pieseň rozpráva príbeh. Ale pozor, nemýľme si ju s folkom. Folk tiež rozpráva príbehy, ale epická pieseň ich zasadzuje do časopriestoru. Tento časopriestor je tvorený nielen textom piesne, ale hlavne hudbou. Hudbou, ktorá musí byť široká ako púšť, členitá ako pohorie a musí nás unášať ako teplé vzdušné prúdy unášajú kondora lietajúceho nad Skalistými horami. Hudbou, ktorá dokáže sama rozprávať, takže text nemusí byť až taký podstatný.

 

Kashmir

Epická rocková pieseň rozpráva príbehy o krajine, o jej histórii, o ľuďoch, ktorí ju osídľovali, tak ako Vikingovia, o ktorých spieva Robert Plant zo skupiny Led Zeppelin v piesni Immigrant song a vy ste ju mohlo počuť v úvode relácia. Táto pieseň je v spoločnosti epických piesní ľahkou váhou. Väčšina epických piesní je dlhá, dĺžka 10 minút nie je vôbec výnimočná. Ale aj v tej krátkej minutáži človek prepláva oceán a objaví nový svet.

Led Zeppelin boli skupinou, ktorá mala na epické piesne patent. Na konte majú viacero epických skladieb, v podstate sa dá povedať, že na každý album pripadá jedna, od Ramble On, cez No Quarter, Achilles Last Stand až po Carouselabra. A Stairway to Heaven pozná asi každý. Ich záľuba v mysticizme a fantasy ich sprevádzala od prvého albumu. Neskôr sa k tomu pridal obdiv k východným kultúram a vzišla z toho asi najepickejšia zo všetkých epických skladieb Zeppelínov – Kashmir.

 

All Along the Watchtower

Led Zeppelin však neboli jedinou a ani nie prvou kapelou, ktorá mala ašpirácie rozprávať hudbou veľké príbehy. Predpokladom pre rozprávanie hudbou musí byť inštrumentálna vyspelosť. V začiatkoch rock and rollu hudobníci boli síce veľmi schopný, veľa z nich prešlo jazzovou a bluesovou školou, ale rock and roll bol braný skôr ako hudba do tanca a na zábavu. Až keď nová generácia hudobníkov prišla so svojim vlastným pohľadom na poslanie rockovej hudby, až vtedy sa začali rodiť závažnejšie a zložitejšie kompozície. Boli to samozrejme The Beatles, ktorí stáli na vrchole ľadovca, ale každý ľadovec je väčší pod hladinou. Vlna psychedélie v polovici šesťdesiatych rokov priniesla do rockovej hudby dlhé a často výpravné kompozície ovplyvnené tripovými zážitkami.

Najväčší, najslávnejší a najlepší inštrumentalista tej doby sa volal Jimi Hendrix. Ako som už spomínal, epickú pieseň si netreba mýliť s folkom. Lenže Jimi ich dokázal spojiť a výsledkom boli také úžasné skladby ako Hey Joe alebo All Along the Watchtower, klasika folkového klasika Boba Dylana, ktorý bol sám ohromený, čo dokázal s jeho piesňou Jimi spraviť.

 

Echoes

Keď spomíname psychedéliu, nemôžeme nespomenúť Pink Floyd. Ich hudba nebola šírošíra ako pustatiny Kašmíru, či marockej Sahary, bola skôr ako gotický chrám, so všetkými klenbami, loďami a vysokými stropmi. Basgitara a bicie sú v ich hudbe základmi a podlahou, klávesy sú stenami a nad tým sa vysoko vznáša gitara Davida Gilmoura. Odvaha púšťať sa do neprebádaných oblastí im bola vlastná od psychedelického debutu, naň nadviazali gotickou temnotou albumu Saucerful of Secrets, koketéria s vážnou hudbou vyvrcholila 24-minútovou skladbou Atom Hearth Mother s veľmi odvážnou produkciou. Ale ich vrcholná epická skladba je Echoes z albumu Meddle, prvého z troch dokonalých albumov Pink Floyd. Echoes je nehostinné pobrežie Británie s kriedovými útesmi, Echoes sú ozveny zajaté medzi stenami jaskýň, Echoes je dokonalé spojenie radosti, smútku, prekvapenia a úžasu. A ďalšie dokonalé albumy Pink Floyd, Dark Side of The Moon a Wish You Were Here mohli stáť na tomto majestátnom základnom kameni.

 

Schizoid

Najväčší rozmach epickej hudby nastal v sedemdesiatych rokoch s nástupom progresívneho rocku a art rocku. Skupiny ako Yes, The Nice, Emerson, Lake and Palmer, Genesis či na Slovensku Collegium Musicum sa inšpirovali klasickou hudbou, folkom a folklórom, avantgardou, jazzom, tématicky najmä fantasy a rozprávkami. Monumentálnosť a pátos v ich hudbe nadobúdali až neskutočné rozmery. Nenadarmo dostali pomenovanie rockové dinosaury. Skupinou, ktorá si dokázala uchovať istý nadhľad bol King Crimson. Ten nadhľad sa prejavil aj v tom, že odišli zo scény práve včas, skôr ako sa pri nástupe stali objektom posmechu pankáčov, ktorý sú v podstate ich pravým opakom. King Crimson boli oveľa viac ovplyvnený jazzom a avangardou ako klasickou hudbou a preto aj dnes ich hudba znie veľmi aktuálne a nadčasovo. Vo svojich začiatkoch boli Robert Fripp a kolektív ovplyvnený fantasy, viď ich prvé dva albumy In the Court of the Crimson King a In the Wake of Poseidon, ale prvý album priniesol úžasnú antiutopickú kompozíciu 21th Century Schizoid Man

 

 Lynyrd Skynyrd – Freebird

Amerika bola vždy trochu iná. Američanov veľmi nezaujímala európska mytológia, ich kultúra a hudba stáli na iných základoch, ako tie európske. V Európe je všetko trochu menšie, Amerika si nerobí starosti s priestorom. Americká hudba, to blues delty Mississippi a Chicaga, jazz New Orleansu, country Nashvillu, psychedélia San Francisca… Len ten New York so svojou avantgardou bol vždy tak nejako pomimo. Americká hudba odzrkadľuje krajinu, je drsná, ale vie byť zároveň aj dojímavo krásna.

Americká odpoveď na britský progresívny rock bol rock južanský. Jeho jemnejšiu, miestami skoro, väčšinou úplne popovú verziu stelesňovali Eagles, John Denver, Dr. Hook. Tú drsnejšiu podobu najlepšie odzrkadľovali Lynyrd Skynyrd. Dá sa polemizovať o ich hlásení sa ku konfederácii, o ich rasizme, ale nedá sa polemizovať o tom, akú skvelú hudbu hrali. Sweet Home Alabama je legendárna, rovnako ako Freebird – magnum opus amerického rocku sedemdesiatych rokov. Pieseň o cestovaní a slobode v srdce navyše prináša jedno z najlepších gitarových sól histórie.

 

Neil Young 

Aj na sever od hraníc USA sa vyskytnú umelci, ktorí stoja za zmienku a nemusia práve spievať o srdci, ktoré bude biť ďalej… Najväčšou kanadskou hudobnou legendou je nesporne Neil Young. A nie je to len tým, že bol štvrtým členom tria Crosby, Stills & Nash. Je to hlavne jeho vlastnou tvorbou, pesničkami ako Heart of Gold, Harvest Moon, či Cinnamon Girl. Ak sa v tvorbe Lynyrd Skynyrd odzrkadľovala delta Mississippi, bavlníkové plantáže a pasienky s dobytkom, pevnou súčasťou hudby Neila Younga je príroda Kanady. Jeho hudba vie byť drsná ako tundra severu, ale aj hladká ako nekonečné prérie na západ od veľkých jazier. Rovnako blízko má Neil Young aj k pôvodným obyvateľom Ameriky, čo sa prejavilo aj v nosnej téme jeho vynikajúcej kompozície Cortes the Killer, ktorá je, ako už z názvu vyplýva, príbehom španielskeho conquistadora, ale najmä Aztékov, ktorých ríšu Cortés zvrhol.

 

Modrý vrch

 

V sedemdesiatych rokoch ruže kvitli epickým skladbám aj na Slovensku. Už som spomínal Collegium Musicum s famóznym organistom Mariánom Vargom. Collegium boli v prvom rade inštrumentálna skupina, hoci ich veľdielo Konvergencie obsahuje aj spievané skladby. Epickosť ich kompozícií teda vychádzala hlavne z hudby, Marián Varga bol a je veľmi talentovaný skladateľ s klasickým vzdelaním a na bigbiťáka nezvyklým pohľadom na rockovú hudbu.

Na spomínaných Konvergenciách zahral gitarové party Fero Griglák, ktorý s klávesákom Tomášom Berkom založili jazz-rockovú formáciu Fermáta. V tomto prípade opäť ide hlavne o inštrumentálnu epickosť hudby, ktorá sa najvýraznejšie prejavila na albume Huascaran venovanom pamiatke obetí zemetrasenia v oblasti juhoamerickej sopky s rovnakým menom. Medzi obete patrili aj členovia československej horolezeckej výpravy.

Najväčším slovenským epikom bol, aj po smrti stále je a bezo sporu aj zostane Dežo Ursíny. Hudobník a skladateľ, ktorý ešte dávno uprostred šesťdesiatych rokov hral v skupine Beatman hudbu, ktorá nezaostávala za britskými súputnikmi. Koncom šesťdesiatych a začiatkom sedemdesiatych rokov dokázal zachytiť nástup progresívneho rocku a či už to bolo v rámci skupiny Soulman, skupiny, či po novom sa to dá nazvať projektu Provisorium, alebo už na sólovej dráhe. Provisorium, Pevnina detstva a Modrý vrch sú tri vrcholné albumy tohto obdobia a každé z nich prináša čarovné epické piesne.

Od tých čias sa však na Slovensku nenašla komplexná osobnosť, ktorá by sa snažila hľadať nové cesty v hudbe a vytrvala by v tom. Slovenská populárna hudba bola dlhú dobu len hudbou zábavovou. Výnimky sú naozaj len okrajové, hoci viacero z nich stojí za vypočutie, ale tomu už jedna relácia Indie Pindy venovaná bola.

A ako každý príbeh, ktorý nie je dopovedaný, aj tento bude mať svoje pokračovanie, ale o tom až o týždeň. Spolu s Dežom Ursínym vám prejem dobrú noc a pekné epické sny. Napríklad aj o Modrých vrchoch…

 

 

Text je prepisom relácie internetového Rádia TLIS Indie Pindy odvysielanej v roku 2010

Pridaj komentár

%d blogerom sa páči toto: