Does humour belong to music? Teda po slovensky: Patrí humor do hudby?
Dobrý večer, drahé naše poslucháčky a nie až tak drahí poslucháči. Teda nič proti poslucháčom, ale ja mám naozaj radšej poslucháčky. Podtitulom dnešného predvianočného dielu relácie Indie Pindy je otázka: Does humour belong to music? Teda po slovensky: Patrí humor do hudby?
Robiť humor nie je žiadna sranda. Slovami klasika… Slovami klasika je klasická fráza zábudlivých ľudí, ktorí chcú vyzerať múdrejšie vďaka tomu, že použijú citát niekoho múdrejšieho, ako sú oni sami, ale nevedia si zapamätať, kto to vlastne je, kto by mal byť múdrejší. Potom často prichádza k omylom, veď aj to slávne „učiť sa, učiť sa, učiť sa“ nepovedal žiadny klasik, ale Vladimír Iľjič. Ja osobne som nikdy nebral vážne ani jedno „učiť sa“ a neberiem vážne ani keď to niekto zopakuje trikrát. A čo som to chcel vlastne povedať? Už viem… Slovami klasika, robiť humor je veľmi vážna vec. Možno aj najvážnejšia. Lebo dojať nás vedia aj milé malé huňaté šteniatka a nemusia pre to nič zvláštne robiť. Rozplakať nás vie aj výplatná páska a tá už vonkoncom nevie nič robiť… teda okrem toho rozplakávania. Ale rozosmiať ľudí… pozor! Rozosmiať ľudí vedome, nie napríklad šmyknutím na zebre, to vyžaduje ozajstný kumšt. A spojiť humor s kvalitnou hudobnou produkciou, teda žiadne „na trase Yokohama – Tokio“, to už je naozaj umenie.
Je len zopár umelcov, ktorí dokázali humor začleniť do celej svojej tvorby tak, že sa stal jej pevnou súčasťou a takpovediac ich poznávacím znamením. Autor otázky, ktorá sa dostala do názvu dnešnej relácie, je v tomto asi najväčším priekopníkom. Frank Zappa bol odjakživa ťažko zaraditeľnou osobnosťou, ktorá si túto svoju nezaraditeľnosť veľmi užívala a dávala to vyžrať celému hudobnému priemyslu. Frank Zappa je synonymom humoru v popmusic, stačí si len prečítať pár názvov jeho albumov: Freak Out! (po slovensky Šaľte!), We’re Only in It for the Money (Sme v tom len pre peniaze, aspoň niekto to prizná), Sheik Yerbouti, čo je roztodivný prepis a paródia názvu hitu KC and the Sunshine Band, Shut Up ‚n Play Yer Guitar (Drž hubu a hraj na gitare, Frank Zappa bol vždy autoritatívny človek) či Ship Arriving Too Late to Save a Drowning Witch (Loď prichádzajúca príliš neskoro, aby zachránila topiacu sa bosorku, na toto už nemám slov). Obsah, texty jednotlivých skladieb, live shows Franka Zappu a humor v nich by pri jeho umeleckej potencii vydali na samostatnú reláciu. A čo iné by sme si mohli v úvode pustiť, ak nie pesničku o Frankovej vízii amerického sna, Bobby Brown (Goes Down).
Ale aby neostalo len pri Frankovi, máme tu jeho zdatných nástupcov. Kapely Primus a Mr. Bungle sú všetko iné, len nie vážne hudobné telesá. Primus to dotiahli tak ďaleko, že nahrali zvučku jedného z najznámejších animovaných komediálnych seriálov South Park. Mr. Bungle ešte žiadnu zvučku nenahrali, oni sú radi, ak sa vôbec dajú raz za pár rokov dokopy.
Zaujímavé je, že veľmi často, týka sa to aj Franka Zappu, sa na neisté chodníčky humoru púšťajú veľmi talentovaní a často až virtuózni umelci. Skupina Primus je vedená skvelým basgitaristom Lesom Claypoolom, podľa niektorých technicky najlepším basgitaristom v histórii rockovej hudby. O tom by sa síce dalo polemizovať, ale prečo sa namáhať, keď ja si na rozdiel od väčšiny myslím, že najlepší nemusí byť len jeden. Že humor je viac ako pevnou súčasťou tvorby Primus, tiež netreba polemizovať, spomínaná zvučka South Parku, ale tiež, opäť ako v prípade Franka Zappu, viac ako podivné názvy albumov: Sailing the Seas of Cheese (Plaviť sa moriami syra), Pork Soda (nie česká, ale Bravčová sóda) a Tales from the Punchbowl (Príbehy z misy s punčom), s „hitom“ Wynona’s Big Brown Beaver – Wynonin veľký hnedý bobor… na čo je to narážka?
Mr. Bungle sú úkaz. Ide o zoskupenie talentovaných hudobníkov, ktorých spojenie sa dá najlepšie opísať… tak, že sa nedá. To treba počuť a najlepšie vidieť. Chcete vedieť, aký hrajú štýl? Noo.. Asi všetky, čo Vám len napadnú. Ich zoznam vo wikipedii vydal na dva riadky. A najlepšie všetky naraz, ako ste mohli počuť v skladbe Ars Moriendy. A ich živé vystúpenia tiež treba vidieť, hoci v súčasnosti sa to dá len vďaka záznamom. Dôležitou súčasťou sú kostýmy, od obligátnych nixonovských masiek, cez ženské šaty, halloweenske duchárske plachty až po oblečenie a lá Village People. Keď k tomu pripočítame ich schopnosť pohádať sa a následne robiť si srandu pomaly z každého, teda najmä každého z kapely Red Hot Chilly Peppers, dostávame neodolateľnú zmes avantgardy a humoru.
Humor je pre život potrebný ako vzduch. Humor nepoznajú iba psychopati, keď ste sa nikdy v živote nezasmiali, mali by ste asi navštíviť psychiatra. Ak ním náhodou nie ste. Tak potom navštívte kolegu. Ale najprv si zistite, či sa on niekedy zasmeje. Napríklad mu môžete pustiť videoklip k pesničke All the Small Things od Blink 182. Veď kto by sa nepobavil na chlapčenskej kapele s mierne ohavným chrupom, vášnivej scéne s plážovým ďalekohľadom, tancu v daždi.. z hadice umývača autobusu a samozrejme veľkému počtu nahých.. chlapov. Blink 182 bol jednou z kapiel, ktoré sa vo svojich klipoch vôbec nebrali vážne.
A keď sme pri klipoch, treba určite spomenúť bandu bláznov zo západného pobrežia spojených štátov. Nedá sa hovoriť len o jednej kapele, pretože týchto šialených skupín je viac a navzájom sú tak prepletené (skoro ako všetky klony Free Faces), že sa v tom človek prestáva vyznať. Reč je samozrejme o bláznoch okolo Davea Grohla a Josha Hommeho. Najznámejšou skupinou zahrňujúcou niekoho z tejto dvojice sú samozrejme Foo Fighters. Niektoré ich klipy sú naozaj neuveriteľne zábavné, stačí spomenúť paródiu reklám na Menthos, v tomto prípade Footos v klipe pesničky Big Me, záchranu lietadla v pesničke Learn to Fly, kde si všetci členovia skupiny vyskúšali viacero hereckých rolí vrátane pilotov, stewardov, žien, detí, hamburgerov a samozrejme samých seba, veď kto iný ako oni sami môže zachrániť padajúce lietadlo, či srdcervúci príbeh Davyho Groltona, seriálovej a hudobnej hviezdy z klipu Long Road To Ruin. Ani Josh Homme sa nedá zahanbiť, hoci v prípade Queens of the Stone Age ide o riadne čierny humor, či už v prípade jeleňa zbierajúceho ľudské trofeje v klipe No One Knows, alebo kanibalku, ktorá zbaští rovno celú kapelu na posedenie trvajúce 3 a pol minúty pesničky Sick, Sick, Sick. Inak gitarista a spevák Josh je bubeníkom v kapele, ktorej už samotný názov je vtipom – Eagles of the Death Metal. Orly death metalu nehrajú vôbec death metal, ale poctivý, veľmi sexi a hlavne zábavný rock&roll. V klipe pesničky I Want You So Hard frontman Jesse Hughes vyzlieka svojou gitarou všetkých naokolo, vrátane Davea Grohla a Jacka Blacka, v klipe I Got a Feelin zas dobýja mesto a hlavne ženské srdcia v zlatom plášti, čím privádza do pomykova kamaráta Josha.
Doteraz to bolo o humore, ktorý robili hudobníci, ale existuje aj iný prípad, keď hudbu robia humoristi. Opäť sa tu vznáša Jokohama aj Tokio, ale hneď ich zaplašíme napäť do Japonska. Hudbu naozaj vedia robiť aj humoristi. Niektorí, ako napríklad Julian Barratt zo seriálu Mighty Boosh, sú dokonca veľmi talentovaní hudobníci. Ďalší si dokonca založia kapely a točia sa toľko okolo hudby, že už ani neviete, čo vlastne sú, tak ako Jack Black a jeho Tenacious D. A ďalší zájdu tak ďaleko, že hudba je objektom ich humoru, tak ako v prípade kanadského youtube objavu Jona Lajoiea. Ten sa púšťa asi do všetkých štýlov, ktoré ho popudzujú. Jeho hip-hopové hity ako Everyday Normal Guy, WTF Collective či Show Me Your Genitals majú milióny pozretí. Ale aby to neboli iba hip-hoperi, kto dostane naložené svoje dostanú aj chlapčenské kapely, či mainstreamový radio-friendly umelci. Lajoieov humor je R-rated, drsný a provokatívny, ale veľmi presne triafajúci stereotypy hudobného priemyslu.
Aj v blízkom Česku je dlhá tradícia spievajúcich hercov-humoristov. Kedysi dávno spievali vtipné piesne najmä Voskovec a Werich na hudbu Jaroslava Ježka, ale tiež Vlasta Burian si rád zanôtil. Neskôr treba spomenúť Suchého a Šlitra, ale tiež legendárny film Limonádový Joe s nezabudnuteľným Milošom Kopeckým a Waldemarom Matuškom. V súčasnosti hudbu a humor veľmi vážne berú kamaráti Vojta Dyk a Kuba Prachař a ich zoskupenie Nightwork. Áno, to sú tí dvaja, čo sa vášnivo bozkávali v klipe pesničky globální oteplování. Vojta Dyk je však okrem recesistu a herca aj nesmierne talentovaný spevák a Kuba na gitare naozaj umí hrát. A tí istí chlapci sa obliekli najnovšie do teplákov a spomínajú na dobu, keď sa hrávali na pieskovisku, na osemdesiate roky. Ja osobne na ne nerád spomínam, hlavne kvôli tým teplákom a iným výdobytkom dobovej módy.
Humor sa vyskytne občas aj v našich zemepisných šírkach. Teda kvalitný a inteligentný humor, lebo Norík, Senzi Senzusov a Kleopatier z Turca tu máme na rozdávanie. A keď sa do slovenskej hory zavolá humor, z hory sa ozve Lasica a Satinský. A keď sa do slovenskej hory zavolá humor v hudbe, z hory sa ozve Lasica, Satinský a Filip. Táto trojka bola, je a asi aj dlho zostane u nás neprekonateľná. Majstri slova a humoru sa stretli s majstrom hudby a z toho muselo vzniknúť niečo veľmi vtipné a súčasne aj hodnotné a poučné. A presne také niečo sa volá Bolo nás jedenásť a je to prvý čisto hudobný album trojice LSF. Nie je to len album vtipných pesničiek, je to aj zbierka príbehov tak dokonale opisujúcich slovenské reálie a slovenskú dušu s jej zlozvykmi, ako sa to podarilo málokomu. Či už je to vierolomnosť – Bolo nás jedenásť, všadeprítomný alkoholizmus – V našej obci, lenivosť – Keď som išiel, dokonca aj slovenské služby – Na výstave.. Ako je táto pesnička stále aktuálna. Ale nie je to iba o zlozvykoch, stále máme nádej, že bude lepšie, len si musí každý do batôžka naložiť pretvárku, lož a faloš.
Aby to však nevyzeralo, že humor do hudby prinášajú iba humoristi, máme aj pár príkladov hudobníkov, ktorým vtip nie je cudzí. A nemusia práve vystupovať a otupovať v Uragáne. Veľkú tradíciu majú recesistické spolky, ktoré sú pomerne pravidelne distribuované po Slovensku s jednou výraznou anomáliou vo Vrbovom. Stade pochádzajú bratia Jobusovci, ktorým jedna skupina bola málo, preto založili hneď niekoľko. V Bratislave je už v pozícii undergroundovej legendy skupina Karpina, ktorá sa nebojí zosmiešniť nikoho, ani dvoch bývalých premiérov, ani Rammstein, ani vidiečanov. Z Prešova pochádza skupina Chiki-liki-tua, ktorá je našou skromnejšou verziou Mr. Bungle, či Primus. Ale Laska moja de si si nepustíme, pustíme si na koniec niečo, čo pomocou humoru a hyperboly dokázalo pomenovať tie najvážnejšie problémy a to aj v dobe, keď to bolo naozaj životunebezpečné. Samozrejme, hovorím o skupine Bez Ladu a Skladu. A keďže rádio Tlis obvykle počúva len pár poslucháčiek a poslucháčov, to je skoro ako v Julovej opere a blížia sa Vianoce, tak by bolo dobré mať aspoň v tejto chvíli v rádiu Tlis nejaké Masy.
A to je všetko. Prajem Vám pekný zvyšok večera, krásne Vianoce, pozitívny vstup do roka 2011 a hlavne, neberte všetko až tak vážne. Teda okrem humoru..
Text je prepisom relácie internetového Rádia TLIS Indie Pindy odvysielanej v roku 2010
