Dobrý ? Zlý ? Kráľ ! Teda presnejšie kráľovná…
V dnešnom svete popmusic je skutočných umelcov ako šafranu. Prefabrikované pophviezdičky sa vyrábajú na bežiacich pásoch všemocných producentov a úplne sa vytráca individualita a osobitosť. V módnych vlnách sa na nás valí retro, EMO, postpunk, worldmusic. Všetko v správnej škatuľke, so správnym imidžom, predpripravené a „predtrávené“, aby sa konzumenti už nemuseli namáhať a mohli nerušene… konzumovať. A predsa sa ešte nájdu takí, pre ktorých je dôležitý vlastný výraz, hudba a jej posolstvo. Jedným z nich je aj Damon Albarn.
Bývalý idol pubertálnej mládeže z vyšších vrstiev v deväťdesiatych rokoch minulého storočia, frontman skupiny „Blur“. No zároveň jeden z tých, pre ktorých sa stane ich škatuľka úzka, obmedzujúca rast. Bol to on, kto začal posúvať najbritpopovejšiu skupinu na svete do experimentátorských vôd na skvelom eponymnom albume, ale najmä na neskorších počinoch „13“ a „Think Tank“. Keď mu bola úzka aj škatuľka Blur, prišiel na svet podivný výtvarno-hudobný projekt „Gorillaz“ a africký výlet „Mali Music“. Lenže po každom výlete sa radi vraciame domov, tam kde sa cítime najlepšie. Pre Damona to ešte nie je návrat k „Blur“, ten sa chystá až toto leto. Zatiaľ celkom stačí nebyť len šedou eminenciou megaúspešného projektu, ale postaviť sa do popredia a byť znovu frontmanom. Teda už nie skrývanie sa za kreslené postavičky, toto je návrat skutočného Damona. A aký je teda skutočný Damon Albarn ? Dobrý ? Zlý ? Kráľ ! Teda presnejšie kráľovná…
„The Good, The Bad and The Queen“ je parafráza na slávny spaghetti-western Sergia Leoneho, ale je to aj najmladšia superskupina 21. storočia. Superskupiny začali vznikať v šesťdesiatych rokoch minulého storočia, keď si najlepší inštrumentalisti a speváci tej doby povedali: Prečo to neskúsiť spolu ? Superhudobníci rovná sa superskupina, superskupina rovná sa superhudba. A pri „Cream“, „Blind Faith“, „Crosby, Stills, Nash and Young“, či „Emerson, Lake & Palmer“ to platí do dôsledkov. A čo sa dá čakať, keď sa stretne spevák a hlavný mozog „Blur“ Damon Albarn, gitarista „Verve“ Simon Tong, basgitarista „Clash“ Paul Simonon a bubeník „Africa 70“ Tony Allen ? Všeličo. Punk s prvkami indie ? Britpop napáchnutý world music ? Niečo zo všetkého a predsa niečo odlišné a odlíšiteľné. Zmes eklektická, no originálna. Hudba melancholická, no optimistická, pokojná no tiež plná energie. Rozporuplná a predsa celistvá. Taká, aká je naša doba.
Práve schopnosť Damona Albarna „priložiť prst na tep doby“, vytušiť nálady spoločnosti a odzrkadlovať ich, je hybnou silou všetkých jeho projektov. „The Good, The Bad and The Queen“ je hudba o dnešnej Británii. O Británii zahľadenej späť do histórie, hoci aj len do 80tych rokov. O Británii plnej lásky, ale aj nenávisti a bezmocnosti voči nej. Je to hudba o strate identity a jej secondhandových a hypermarketových náhradách. Hudba o vetre narážajúcom na prázdne budovy, o vojne, o neurózach, ale aj o deťoch plných energie. Je tam veľa Blur-u, veľa vervy, trochu punku a štipka afrobeatu. Žiadne inštrumentálne exhibície, ale podriadenie sa celku a výrazu.
„The Good, The Bad and The Queen“ nie je žiaden dobyvateľ vrcholov singlových rebríčkov, hoci eponymný debut dosiahol v britskom rebríčku albumov striebornú pozíciu. Single „Herculean“ a „Kingdom of Doom“ sa nedostali ani do prvej 20ky najväčších britských hitov, „Green Fields“ dokonca ani do 50ky. A vrchol albumu – pesnička s „prekvapivým“ názvom „The Good, the Bad and the Queen“, viktoriánskym úvodom a extatickým záverom, sa tam ani nedostane, pretože má sedem minút. Nehitovosť albumu je zrejmá na prvé počutie, nie sú tu žiadne výrazné refrény, melódie síce vliezajú pod kožu, no iba postupne. Ale o to ani nejde, lebo Damon Albarn je umelec a „The Good, the Bad and the Queen“ je naozaj umelecké dielo.
