Indie Pindy: Strictly Epic – časť druhá: Miasmal Smoke in Atmosphere

Moje milé poslucháčky a drahí poslucháči piatkového vysielania rádia Tlis, minulý týždeň sme si v relácii Indie Pindy začali rozprávať príbeh o piesňach, ktoré rozprávajú príbehy. Tento príbeh však zostal nedopovedaný. Toto je pokračovanie relácie Indie Pindy – Strictly Epic.

 

Atmosphere

V minulej časti sme si rozprávali o epických skladbách vo svojom zlatom období. S nástupom punku odišli epické piesne na čas do zabudnutia. Punkoví hudobníci boli väčšinou radi, keď odohrali 4-akordovú 3-minútovú pesničku a na nejaké dlhé kompozície ani pomyslieť. Punk bol predsa o niečom úplne inom. Až post punk opäť dal hudbe rozmer a rozlet, priniesol krásne piesne o láske, smrti a bolesti, ktoré obe spôsobujú. Už to neboli historické eposy, už to boli skôr súčasné, hoci tematicky nadčasové tragédie. Joy Division ako najvýznamnejší predstavitelia tohto žánru vytvorili také veľdiela, ako Love Will Tear Us Apart, Transmition, Atmosphere.

 

Verve

V osemdesiatych rokoch si trúfli ísť do odvážnejších kompozícií metalové skupiny, pričom ich najväčším zdrojom im boli, podobne ako v prípade Led Zeppelin fantasy a okultizmus. Na začiatku 90-tych rokov sa hudba opäť zjednodušila, ale aj grunge-ové kapely ako Soundgarden, či Alice in Chains mali v repertoári zopár epických dielok. Na druhej strane oceána hudobný svet začali meniť The Stone Roses, Oasis nastúpili s obrovským pátosom Supernovy zo šampanského, nasledovaný Verve, ktorých hymna Bittersweet Symphony má symfóniu už priamo v názve. Nepozemský hlas Richard Ashcrofta znel ako hlas proroka na vrchu nad pestrofarebnou krajinou tvorenou prepletenými hudobnými motívmi.

 

Paranoid Android

V polovici deväťdesiatych rokov sa začala drať do popredia skupina z Oxfordshire, ktorá sa mala stať jednou z najinšpiratívnejších hudobných telies v histórii. Boli to Radiohead. Začali ako síce vynikajúca, ale predsa len typická britská gitarovka, ale svojim vývojom ukázali, že pre nich nie sú dosť veľké žiadne škatuľky. Rozhodujúcim dielom v ich diskografii je OK Computer. Tento album pripomína The Dark Side of the Moon od Pink Floyd. Je neprvoplánovo koncepčný, ale každá pieseň z neho funguje aj osamote. Aj tematicky je tam veľká podobnosť, OK Computer sa zaoberá konzumnou spoločnosťou, spoločenskou izoláciou a šialenstvom. Tieto motívy sa stretávajú najmä v piesni Paranoid Android, piesni s množstvom nálad, piesni o paranoji a dehumanizácii, s ktorými sa stretávame, ktorým často podliehame.

 

Sigur Ros

V prvej časti striktne epických Indie pínd sme si povedali o skupinách a interpretoch, v ktorých hudbe sa odzrkadľuje krajina, v ktorej žijú, v ktorej prežili detstvo a mladosť a to ich ovplyvnilo natrvalo. Je to spôsobené rázom krajiny, silou prírody a mohutnosťou prírodných procesov, že práve severské krajiny sa stávajú neoddeliteľnou súčasťou tvorby autorov žijúcich v nich a zvádzajú k veľkým mýtickým epickým príbehom. Veď práve severské ságy sú kolískou, v ktorej sa zrodil žáner fantasy. A hoci umelci samotní nemusia tvoriť fantastické príbehy, severská krajina je prítomná v každom severskom umeleckom diele.

Drsný, no krásny ostrov Island leží na polceste z Európy do Severnej Ameriky. Vznikol na horúcej škvrne v zemskom plášti, na ktorej sa zrodil Atlantický Oceán. Je to miesto, na ktorom sa stretáva oheň zemského vnútra s mrazom arktických vetrov. Tu a nikde inde musela vzniknúť skupina, ktorá dokáže rozprávať svojou hudbou úžasné príbehy o tejto fascinujúcej skale uprostred oceána. Tá skupina má meno Sigur Ros. Éterický zvuk a falzet Jónsiho Birgissona sú rovnako nezabudnuteľné ako drsno-krásna príroda Islandu.

 

Devin Townsend

A poďme znovu až za oceán, aby sme nezastali niekde na polceste. O Kanade sme si hovorili už minule pri Neilovi Youngovi. Obrovská krajina na najsevernejšom severe Ameriky však nebola inšpiráciou len pre Neila Younga, ale pre mnohých ďalších umelcov. Jedným z nich je Devin Townsend. Veľmi aktívny hudobníka producent okrem iných založil aj extreme-metalovú skupinu Strapping Young Lad. Ako ide progresívny metalista dokopy so síce drsnou, ale zároveň aj subtílne krásnou kanadskou prírodou? Ako som spomínal, Devin je veľmi aktívna osoba a jednou z jeho aktivít je jeho sóloprojekt The Devin Townsend Band, ktorý je na rozdiel od brutálnych Strapping Young Lad veľmi atmosférický. Devin ospevuje na širokých plochách svojich piesní krásu planéty Zem, krásu prírody Britskej Kolumbie, z ktorej pochádza. Album Terria je podľa Devinových slov bohato ilustrovaným prúdom vedomia a inšpirácia naň sa zrodila jedného rána, keď bol Devin na ceste krížom cez Kanadu so svojou skupinou. Celý album oslavou Kanady a pieseň Canada je jej poctou doslova, do písmena a do noty.

 

Wintersleep

Zostaňme ešte chvíľu v Kanade. Presunieme sa však z najvzdialenejšieho západu na úplný východ krajiny, z Britskej Kolumbie na ostrov Nova Scotia. V meste Halifax vznikla v roku 2001 jedna z najzaujímavejších skupín Kanady. Volajú sa tak, ako sa môže volať len skupina zo severu, kde sú tuhé zimy a najlepšie, čo môžu zvieratá a vlastne celá príroda urobiť, je uložiť sa na zimný spánok. Wintersleep sú skupina, ktorá sa nebojí odvážnych kompozícií, komplikovanejších harmónií a epických skladieb. Nikdy nebudú dobyvatelia vrcholov hitparád, ale ich hudba je poctivá a úprimná. Doteraz stihli vydať tri albumy, tento rok sa pripravuje vydanie štvrtého. Z toho ostatného, Welcome to the Night Sky z roku 2007, pochádza pesnička s podivným názvom Miasmal Smoke & the Yellow Bellied Freaks

 

Trail Of Dead

Jednou zo skupín, ktoré majú vyššie umelecké ambície je aj americká … And You Will Know Us By The Trail Of Dead. Ambicióznosť sa prejavuje od progresivity ich hudobnej produkcie, cez košaté nástrojové obsadenie, veď kde sa dá len tak vidieť dvojica bubeníkov a traja gitaristi naraz, pričom jeden z gitaristov je súčasne práve jedným z bubeníkov… samozrejme nie v tej istej chvíli… , cez texty, ktoré sú vlastne skôr básňami až po obaly ich albumov, ktoré sú osobitými výtvarnými dielkami jedného z dvoch frontmanov skupiny Conrada Keeleyho. Epické skladby sa dajú nájsť aj na ich ostatnom počine The Century of Self, jednou z nich je aj pieseň Bells of Creation.

 

Them Crooked Vultures

A skončíme tam, kde sme začali. Teda vlastne nie úplne presne. Podľa niektorých filozofií sú čas a história ako špirála, na ktorej sa síce pohybom po obvode dostanete na to isté miesto pri pohľade zhora, ale v skutočnosti ste v časopriestore niekde inde. A tak, keď sme začali pri Led Zeppelin, cyklus by sa mal uzavrieť zas len pri nich, no nebudú to úplne Led Zeppelin a nebude to v sedemdesiatych rokoch, zlatej ére epických skladieb.

John Paul Jones bol najnenápadnejší a najmenej škandalózny člen Led Zeppelin. O čo menej škandálov má na svojom konte, o to väčší je jeho hudobný vklad. Geniálny basgitarista, invenčný klávesista si aj po rozpade Led Zeppelin dokázal zachovať štatút génia, nevybíjal sa v mierne nemoderných hardrockových projektoch ako Jimmy Page, nestal sa blonďavou kučeravou pop-rockovou ikonou ako Robert Plant. Na dlho sa odmlčal, ale potom prišiel s projektmi, ktoré stáli za to čakanie.

Minulý rok sa spojil so svojimi veľkými fanúšikmi a súčasne už tiež rockovými hviezdami Joshom Hommem a Daveom Grohlom a oživili hneď niekoľko duchov súčasne. Them Crooked Vultures však nie je priživovaním sa na sláve Zeppelinov, Queens of the Stone Age a Nirvany, ale o svojbytný umelecký počin. A keďže Led Zeppelin boli nekorunovanými kráľmi hudobnej epiky a Queens of the Stone Age sú ich novodobými nástupcami, tak aj na albume Them Crooked Vultures sa vyskytujú epické skladby v nemalej miere. Bandoliers pripomína to najlepšie z dôb, keď svetu vládla olovená vzducholoď, od kashmirovského riffu, cez bonhamovské bicie až po typický jonesovský mellotron.

Toto je záver príbehu o piesňach, ktoré majú príbeh. Je to ale záver otvorený, lebo len otvorený záver dáva šancu na pokračovania, ktorých by sme sa určite radi dočkali. Dobrú noc.

 

Text je prepisom relácie internetového Rádia TLIS Indie Pindy odvysielanej v roku 2010